@bublifukova

sobota 8. septembra 2012

Bienvenue en France.



V poslednom čase som bola ticho. Dlhý, dlhý čas. Ale myslím, že už môžem začať vypisovať. V utorok som sa presťahovala. To pred tým by som nazvala stres, stres, stres, neodôvodnený stres a stres. Ale aj krásne leto. Tak trocha Rakúsko-Uhorské. Aspoň ja ho tak volám. Bratislava, Budapešť, Belehrad, Dubrovník, Mostar,... O rok v tom musím rozhodne pokračovať. Jeseň bude Lotrinská. A aj zima a jar a leto. Ak pôjde všetko ako má.


Na Erasmus som chcela pôvodne ísť do Francúzska alebo Belgicka. Aby som sa konečne naučila rozprávať tým otrasne komplikovaným jazykom. Osem rokov som ho mala šesť krát týždenne. A nič z toho. Keď sa ma dvaja Francúzi v Bratislave pýtali na cestu, nevedela som im ani povedať „vysoká budova“. Hanba. Potom ma zlákal sever. Moja vysnená Škandinávia. Ale na pohovore cez to urobili hrubý škrt a rozhodli za mňa. Pourquoi pas la France?

Keď som na výsledkovej listine uvidela Paríž, mali všetci odpustené. Mesto snov. Sen. A nedostatočný grant. Aj keď podľa tej pani z univerzity sú životné náklady všade rovnaké. Keď ku mne zablúdil mail z úplne iného mesta, dlho dlho som plakala. Potom som si povedala nech ma pošlú hoci do vedľajšej dediny. Už hlavne nech je pokoj. Samé termíny, testy, skúšky, prekliata bakalárka a zúfalých 120 štátnicových otázok. Nič som nestíhala. Hlavne nie sa zotavovať. A jediné, čoho som sa bála bolo, že mi ten Erasmus nevyjde. Že nikam nepôjdem. Že ma nezoberú. Stále bol nejaký dôvod sa báť a stresovať. Výsledkom je takzvané „Erasmus akné“ a „Erasmus šediny“. Keby aspoň „Erasmus úbytok na váhe“... Už sa mi žiadalo zmeny. Aj keď stále som bola sklamaná. Nazvala som to slovenský prístup. Alebo dar od komunizmu.

Najväčšie peklo je ten jazyk. Potom byrokracia. Potom termíny. Potom čakanie. A potom tá batožina. Prisahám, že si kúpim normálny kufor. Alebo vznášadlo. Ťahať tú mŕtvolu cez celé mesto a na záver do kopca ma skoro zabilo. Mám otlaky, odreniny, modriny, svalovku a vulgárny slovník. Aspoň, že nepršalo. A že som si včas všimla, že ten pes predo mnou má hnačku.

Mesto je rozkošné. Ľudia sa navzájom zdravia a nahlas rozprávajú. Všade sú kvety a makaróny. A okenice. Bývam pár minút od centra a školu mám takmer na hlavnom námestí. Nepoužívam MHD. Možno si zaobstarám bicykel. Aj keď prvú by som mala vybaviť chladničku. Mojich deväť metrov štvorcových nestojí za veľa. Ale aspoň sa o ne nemusím deliť s nikým bláznivým a neznesiteľným. A dúfam, že neprídu šváby. Izba je tradičná, v preklade stará, ale myslím, že si na seba zvykneme. Zato kúpeľňa je netradičná až až. Na wécku nie je doska. Neviem, či je to tu obvyklé a už vôbec nie, či zvládnem tak dlho lyžovať. A sprcha je z iného sveta. Je to vlastne toitoi búdka s jediným tlačítkom na vodu. Musíte ho celý čas držať a nedostať infarkt keď na vás dopadne tá ľadová voda. Koncom semestra budem buď neskutočne otužilá alebo neskutočne smradľavá.

A bože môj keď si spomeniem na moje prvé ubytovávanie na Slovensku. Skanzen nevrlosti. Tu mi dala teta niekoľko „darčekov“, vtipkovala a zaželala mi príjemnú inštaláciu. Zrejme to znamená zabývanie sa. Nikomu tu nerozumiem.

1 komentár:

Bublina ďakuje za rozhovor.