Nancy

Niektorí už začali odchádzať. Ja sa tu držím zubami-nechtami. Všetko závisí od ľudí zhora. Systém je trošku defektný. Čakám na koniec januára aby som sa dozvedela, či môžem pokračovať v niečom, čo začalo v druhej polke januára. Ja už tomu rozumiem, ale vysvetliť to niekomu inému je zložité. Po druhej vete prestávajú počúvať. Radšej to celé rovno vynechám a skúsim vám priblížiť ako sa žije tu v západnej Európe.

Západ vs. Východ

Tu v západnej Európe dievčaťu z východných krajín. Tak Francúzi skupinovo volajú krajiny od Berlína po Moskvu. O Slovensku veľa nepočuli, Československo im už začína voňať pivom, s Poľskom sme jedna krajina, v Soviets... ehm Rusku tuším jeme veľa slaniny a proti Maďarsku budeme určite čoskoro viesť vojnu, veď len nedávno sa u nás skončila tá občianska - tým zrejme mysleli Juhosláviu. Tí, čo nie sú úplne mimo sa väčšinou len milo usmejú a asi ma ľutujú, lebo ako dievča z východu to musím mať v živote ťažké. Niektorí už Slovensko navštívili a skonštatovali, že máme krásnu prírodu, boli v šoku, že používame euro, a nejde im do hlavy ako je možné, že sú u nás dievčatá tak chudé (asi to bude tou vojnou alebo hladomorom - raz mi tu už dali v potravinách jedlo zdarma).

Mimochodom, ak očakávate západnú Európu ako keď prejdete slovensko-rakúskou hranicou, uberte z požiadaviek. Cítim sa tu viac - menej ako na strednom Slovensku, aj keď mnohí iní zahraniční študenti tvrdia, že je to najčistejšie mesto aké kedy videli. No ja som zas videla ako čašník po záverečnej vysypáva plný popolník na chodník bez mihnutia oka. Na niektorých terasách ani popolníky nie sú, veď načo, keď môžete všetko nepotrebné hodiť rovno na zem? Fajčenie je tu fenomén. Fajčí sa všade. Ale nie je to až tak zlé ako v Luxemburgu, tam sa fajčí aj za stolmi v reštikách.

Malosť

Keď som vystúpila z autobusu a v priebehu 25 minút som dokázala s obrovským batohom prejsť krížom celé mesto, prišlo mi to podozrivé. Teraz už rozumiem. Za 15 - 20 minút sa dokážem dostať kam potrebujem. Aj na opätkoch. Áno, myslím tým pešo. A keby aj nie, mám smolu. Autobusy chodia každých 20 minút a ich trasy sa križujú jedine v najužšom centre, takže ak zmeškám jeden, na druhý je čakať zbytočné. Električka je jediná (momentálne stavajú druhú a sú na to veľmi pyšní) a premáva relatívne často, ale len cez pracovné dni počas dennej špičky. Ak ju potrebujete cez víkendy a nebývate príliš ďaleko, môžete si to rovno odkráčať. Mimochodom, už som tu zodrala dva páry topánok. A áno, večer už chodí autobus len raz za hodinu a v noci vôbec. Vôbec. Čiže ak idete večer von, domov kráčate, teda pokiaľ sa nebojíte toho študenta z právnickej fakulty, ktorý číha v podchode popod železnicu. Mojich ledva desať minút taxíkom stojí 8 eur. Ak si taxík dovolíte privolať telefonicky, platíte dva krát vyššiu šaržu. Občas mám pocit, že francúzski obchodníci nechcú vlastne nič predať, no chcú na tom čo najviac zarobiť.

Druhým príkladom sú reštaurácie a ich miestna podobizeň brasseries. Keď chcete ísť papať, môžete tak urobiť jedine medzi 11.30 a 13.00 alebo 18.30 a 20.00. Aj v univerzitnej jedálni. Mimochodom na tú si nedám dopustiť. Päť-chodové menu za tri eurá nemá chybu, väčšinou dostanete steak haché (steak z pomletého mäska) a raz sa mi pošťastili aj mušle. Celkovo otváracie hodiny sú tu pojem sám o sebe. Na každých druhých dverách obedová prestávka, večer sa zamyká o siedmej, jediné potraviny otvorené do desiatej sú extra predražený Carrefour City. Bary zatvárajú o jednej, cluby okolo tretej. (Môj čas nastáva od siedmej do deviatej - "api a-u" - všade inde na svete známa ako "happy hour") V nedeľu je zatvorené všetko. Okrem mojej najbližšej pekárničky, tá je pre zmenu zatvorená v utorky. A niektoré iné zas v pondelky alebo stredy. Univerzitný lekár nefunguje cez prázdniny. Ak chcete ísť cez víkend k zubárovi, zvolajte na policajný komisariát. Študijné je otvorené od druhej do piatej- o druhej ste prišli príliš skoro, o pol štvrtej majú najviac práce a o piatej už vás odkážu na ďalší deň.

Université

Áno, škola, kvôli nej som sem prišla. Systém je tu... hm... trošku odlišný. Každý predmet začína v inej etape semestra, rozvrh sa tým pádom mení každý týždeň a má plniacu sa tendenciu. V septembri som mala 4 zo 6 dní voľno (áno, škola je tu aj v soboty), v decembri sme zarezávali od rána do večera (na Master 2 vrátane sobôt). Prednáška je len pre najmotivovanejšie povahy. Profesor má monológ, v horšom prípade číta, a študenti si zapisujú každé jedno slovo. Tí najskúsenejší profesori v každej krízovej situácií povedia krátku anekdotu, nech sa publikum preberie a uvoľní svaly zápästia. Ja sa dokážem sústrediť maximálne 37 minút. Ale v druhej polovici semestra som si zakázala nosiť na prednášky notebook (takže teraz keď je najhoršie si kreslím, alebo skúšam, či by môj podpis nebol krajší keby som písala azbukou). A skúšky boli pre mňa trojtýždňový kolaps. Prvý pokus je v januári, druhý v júni. Šesť skúšok za tri dni. Po francúzsky. Neviem či som častejšie plakala alebo sa tragicky smiala. A ešte pár dni po nich som si nedokázala uvedomiť, že už sa nemusím celé dni učiť.

Cité Universitaire

Tráviť čas na intráku je prakticky nemožné. Vyberala som si podľa Google Street View. Krásna budova, jedna z architektonických pamiatok Nancy, pôvodný nábytok je v múzeu, oproti je zámoček a všade navôkol zeleň. A navyše je to blízko mojej fakulty, aj centra. Nenávidieť som ju začala keď som sa s mŕtvolnou batožinou so slzami v očiach snažila dostať z autobusovej zástavky vzdialenej asi kilometer do toho prekliateho kopca. A potom ma ubytovali v časti "Nouveau" - čiže nechutných kontajnerovitých bielo-modrých búdach s dlhými chodbami. V polorozpadnutej zatuchnutej izbe bez chladničky za 150 euro mesačne. S umývateľnými stenami ako na áre. Kuchynka s dvojplatničkou je otvorená od pol šiestej do pol jedenástej (áno, áno, otváracie hodiny), na záchode nie je doska, sprcha je buď ľadová alebo vriaca a teraz už to mám prepočítané -  tá napravo vydrží tiecť 7 sekúnd a tá naľavo 4. Ale občas sa zaseknú a tečú nonstop. A chodbovice, izbovice, kuchynkovice, strechovice, intrákovice ani iné ich obdoby nečakajte, deň noc je tu ticho a prázdno. Jediný zvuk je skype z jednej izby a africké tóny z tej druhej. A občas francúzska liga. Hlavne v nedeľu doobeda, to sa celý národ venuje futbalu. Jediné pozitívum lokality je blízkosť univerzitných telocviční. Za desať eur na rok môžete praktizovať akékoľvek športy, a ponuka je od akvabalerín cez rugby až po jógu a kurzy sebaobrany. Tomu sa hovorí alternatíva k vybíjanej a skákaniu cez kozu na hodinách telesnej.

Celkovo je celý intrák sivý a nevľúdny. Buď preto, že mám na izbe len tri mini lampičky a štyri funkčné zásuvky (ak do jednej zapojíte predlžovačku, prestane fungovať), alebo preto, že je také aj počasie. Prší, mrholí, leje, prší, na chvíľku vykukne slnko a opäť prší. Dúhu som videla raz. A občas neprší, len je sychravo.Tak či tak treba mať pri sebe neustále dáždnik, ono sa vždy rozprší najviac práve vtedy, keď ho nemáte. A tuším tri krát už tento rok snežilo. Myslím tak, že bolo vidieť aj stopy. Keď má táto neobyčajná katastrofa nastať, informujú o tom obyvateľov deň dopredu. Električky nejazdia, autobusy meškajú, autá jazdia tridsiatkou a ľuďom sa neodporúča vychádzať.

Čarovnosť

Mala by som písať aj niečo pozitívne. Milujem tunajšiu architektúru. Art nouveau. V našich končinách secesia. Organické vzory a tvary, ladnosť, sedukcia, inšpirácia prírodou. A k tomu francúzsky šarm. V tomto meste to vlastne celé vzniklo. École de Nancy. Radosť pozrieť sa. Rovnako ako na parky, záhradky a mini zoskupenia kvetov na každom rohu. Ale šarmantné Francúzsky v uliciach nehľadajte. Dievčatá vyzerajú ako zemiaky, sivo-hnedo-zelené beztvaré objekty. Staršie ženy sú na rozdiel od mnohých našich vždy elegantne alebo trocha švihnuto upravené. Ženy tu zrejme zrejú spolu s ich vínom. Ale muži sa snažia. Je to asi prvé mesto na svete, kde je viac obchodov s pánskou módou ako s dámskou. Štýlové doplnky, bezchybné topánky, perfektne padnúce nohavice a šatka. Tiež radosť pozerať sa.

Ale tým dievčatám sa ani nečudujem. Kde nie je ponuka, tam nie je dopyt. A naopak. Obchody nestoja za nič. Buď nájdete maličké obchodíky s drahými špásmi, tradičné auparkové stálice, alebo číňanov, kde šaty stoja pomaly rovnako ako v Zare. A Tati, to je miestna špecialitka - obchod kde kúpite všetko a neutratíte viac než dvacku. Občas vás síce obvinia z krádeže, ale tá hanba sa dá nejak predýchať. Momentálne bežia výpredaje. Škoda reči. Vo Francúzsku je myslím zakázaný predaj so stratou, čiže aj tie najlacnejšie handry v NewYorkeri nekúpite za pár šupov. Navyše z miestnych praktík sa mi nerobí dobre. Vo väčšine obchodov máte napísané len percentá zľavy, konečnú sumu si musíte pri každom kúsku počítať sami, alebo sa nechať prekvapiť. Skúšobné kabínky zvyknú byť zatvorené, aby ste si napríklad spodné prádlo museli rovno kúpiť a ak nebude správne sedieť, prísť ho vymeniť. A odznova. Teda ak sa vám to kvôli tej 30 percentnej zľave vyplatí. A áno, kraťasy, ktoré som si kupovala pred letom na Slovensku som tu našla raz tak drahé. Tenisky, ktoré som si tu kúpila počas jesenných výpredajov za 7 éčiek teraz predávajú za pôvodnú cenu. Jednoducho odporúčam kúpiť si lístok na vlak alebo co-voiturage a ísť do Nemecka.

Tiež kvôli drogériám. Netuším,či je to problém len tohto mesta, ale drogériu som tu ešte neobjavila žiadnu. Mám tri možnosti: supermarket s obmedzeným výberom a zdvihnutými cenami, lekárne a parfumérie, a značkové predajne typu l'Occitane alebo Lush. Najviac výkladov v meste obsadzujú kaderníci. Neviem, či si tam ľudia chodievajú vlasy aj umývať a každé ráno česať, ale viditeľne sa im tu darí. Ja som ešte nebola ani u jedného. Ceny sú... francúzske. A druhé najčastejšie sú pekárničky. Tie zbožňujem. Najmä odkedy som raz ráno o pol šiestej vyšla na ulicu a cítila som vôňu práve sa pečúceho chleba. Teda bagety. Najsilnejšiu reklamu majú farebné macarons, moje bruško si ale získal flan. A vlastne všetko, čo tam ponúkajú. Keby som si tam ešte mohla sadnúť a piť k tomu chrumkavému pečivu kávičku... Na to slúži Paul. Ale prispôsobil aj ceny. Mimochodom, káva mi tu až tak nechutí. Pobočka Greentree by mi zlepšila náladu. A ešte Ikea.

A na vlastné oči som videla špecializované mäsiarstvo s konským mäsom, ošklbané holuby na trhu, slimáky, aj žabie stehná. Nie sú to výmysly.



(Som typická Slovenka, stále sa len sťažujem.) :-)